1282
Prvá písomná zmienka
Prvá písomná zmienka o osade pod názvom Villa Zabokrek je z roku 1282. Tento priestor bol však osídlený už aj pred prvou písomnou zmienkou, čo podľa historických prameňov, dokumentujú nálezy pozostatkov stavieb z čias Veľkomoravskej ríše, vrátane najstaršieho kostola z 9 – 10. storočia, ktorý sa nachádzal na Kostolišti (osade nad Žabokrekmi).
7 – 9. storočie
Vykopávky
Aj vykopávky v lokalite Mohylka nad obcou Žabokreky hovoria o pietnom mieste slovanských bojovníkov zo 7 – 9. storočia (nájdené sekeromlaty, dvojsečné meče, ostrohy).
1323
Písomných zmienok o stredovekých Žabokrekoch už z 13. storočia, z čias panovania dynastie Arpádovcov v Uhorsku je pomerne veľa. V záznamoch zo 14. storočia, z čias vlády panovníckeho rodu Anjouovcov sa už dozvedáme aj o konkrétnych vlastníkoch obce. Tak vieme, že v roku 1323 vlastnil dedinku Peter, syn Bittera, ktorý ju zamenil za iné majetky so županom Dončom. Záujem o Žabokreky bol pochopiteľný, tieto ležali na vtedy dôležitej spojovacej ceste stredoveku.
1848
Od 14. storočia boli osudy Žabokriek spojené s necpalskym panstvom a rodom Necpálskych, neskôr Juštovcov a to až do roku 1848.
1849
V tomto období v miestnej evanjelickej cirkevnej škole učil aj Jurko Langsfeld, sučiansky rodák, ktorý ako bojovník za práva Slovákov v revolučných rokoch 1848/49, bol júni 1849 maďarskými vojskami popravený. Aj po zrušení poddanstva zostala obec ďalej závislá na Necpaloch, kde bolo sídlo notárskeho úradu a ďalších vtedajších správnych orgánov a to až do doby jej politického osamostatnenia sa v roku 1950, keď bol v obci zriadený úrad národného výboru s matrikou.
1783
V celej histórii obce sa jej obyvatelia prevažne zaoberali poľnohospodárstvom a chovom hospodárskych zvierat a k týmto činnostiam pridruženými remeslami. V dávnej minulosti sa živili tiež ako chýrni turčianski šafraníci a olejkári, ktorých podľa písomných záznamov z r. 1783 bolo v obci registrovaných 71 a so svojimi liečivami a pochutinami obchodovali hlavne v Poľsku, na Ukrajine a v Rusku. Ťažké sociálne pomery v rokoch 1. svetovej vojny a po nej, donútili viacerých našich občanov opustiť svoj rodný kraj za prácou do Ameriky a Kanady, aby tak zabezpečili prostriedky na obživu svojich rodín.
Medzivojnové obdobie
Aj v období medzi dvomi svetovými vojnami sa väčšina obyvateľov živila málo výnosným poľnohospodárstvom, prácou v lese pri ťažbe a spracovaní a zvážaní dreva. Niekoľkým sa podarilo nájsť prácu v martinských fabrikách – stoličkovej, celulózke a v stavebných firmách.
1950
Maloroľníci doplňovali poľnohospodársku činnosť remeselným spriadaním vlny, tkaním plátna, kobercov, súkna. Pre tieto účely boli na potoku Belianka, ktorý preteká obcou, postavené objekty ako mlyn, píla, valcovňa súkna, čistička a triedička ovčej vlny, ktorú využívali aj zo širokého okolia. Tieto činnosti zanikli až po roku 1950 v procese znárodňovania a v konkurencii s veľkými štátnymi továrňami. V obci najstaršími povolaniami boli mlynári, mäsiari a kováči, neskoršie pribudli aj krajčírky a v jednom období sa v obci vyrábalo aj pivo. Od 16. storočia bola v Žabokrekoch poštová stanica na poštovej ceste Bratislava – Košice, ktorú v rokoch 1552 – 53 založil Matej Taxis.
V rokoch 2. svetovej vojny sa aj občania Žabokriek zapojili do boja za oslobodenie od fašizmu. Tridsaťdva občanov pocítilo utrpenie koncentračných táborov a jedenásť v boji za oslobodenie položilo svoje životy.